1. kapitola

12. března 2011 v 20:56 | Bailey & Janelle |  Willeho Skaza II : Skaza Hartleyovej

Je tu 1. kapitola :)) Túto kapitola som písala ešte len ja (Bailey) a Ginny*
Ešte jednu vec by ste mali vedieť: Spravili sme vo WS akúsi "reformu" a v každej kapitole budú dva obrázky. :D
Pribudne zopár nových postáv, no nechajte sas prekvapiť. ;)
Nech sa vám páči, pustite sa do čítania :D

1. kapitola
Z pohľadu: Alex

DVA ROKY PO WILLIEHO SKAZE

Strčila som do kufra posledné veci a s námahou som ho zavrela. Dnes odchádzam na univerzitu do nového mesta. Nové mesto, nová škola, noví ľudia. No nie tak celkom, ide so mnou aj Mitchie. Na internáte budeme bývať spolu- máme to vybavené.
Pohľad som uprela na zarámovanú fotku na nočnom stolíku. Bola som na nej ja, Mitchie, Nate a Nick. Potlačila som slzy, ktoré sa mi aj po dvoch rokoch pri pohľade na tú fotku vracali do očí a po chvíli uvažovania som ju vopchala do bočného vrecka kufra.



















,,Zlatko? Už si hotová?" spýtala sa ma mama, stojaca vo dverách. ,,Áno" odvetila som. ,,Tak poď. Mama Mitchie mi práve volala, že už sú na ceste k nám." Keď som vyšla na chodbu, ozval sa zvonček. Mame vhŕkli slzy do očí a objala ma tak silno, až som nevedela dýchať. ,,Mami! Pusť ma!" vyhŕkla som priduseným hlasom. ,,Prepáč, zlatko. Budeš mi chýbať" povedala. ,,Veď aj ty mne, mami" povedala som a zvonček sa ozval druhýkrát. Otvorila som dvere a Mitchie vpadla dnu. ,,Konečne! Ak chceme prísť včas, už musíme ísť!" povedala, chytila ma za ruku a ťahala ma von. ,,Mitchie!" skríkla som. ,,Čo je?!" spýtala. ,,Nemám kufre, vetrovku a som v papučiach." Mitchie vzdychla a poslala ma po veci.
Vošla som, vzala som kufre, obliekla som si vetrovku a obula tenisky. ,,Už?" zakričala Mitchie z auta. Nahmatala som fotku v bočnom vrecku kufra. Bola tam. ,,Áno" odpovedala som Mitchie zahundrane. Na rozdiel odo mňa sa do novej školy mimoriadne tešila.
Celú cestu som neprehovorila ani slova, zato Mitchie mlela v jednom kuse. Aká je zvedavá na nových učiteľov, spolužiakov, na naše nové spolubývajúce (izby sú bohužiaľ len štvorky) a akí tam budú úžasní chalani. Pri zmienke o chalanoch ma myklo.
Spomenula som si na Nicka. Už zase. Zdalo sa, že Mitchie už na Natea vôbec nemyslí.
Kiežby som aj ja dokázala zabudnúť...
,,Alex?" spýtala sa vtom Mitchie. ,,Hm?" ,,Prečo si tak ticho?" ,,Ja neviem. Bojím sa, čo nás v tej škole bude čakať," povedala som jej. Veď to sčasti aj pravda bola. Nemohla som jej predsa povedať, že znova smútim za Nickom.
,,Neboj sa," zasmiala sa Mitchie a šťuchla do mňa. Pošúchala som si boľavé miesto a pokúsila som sa o úsmev.
,,Nič horšie ako Maddex a Willie nás predsa postretnúť nemôže, či?" spýtala sa ma a ja som sa prvýkrát za deň zasmiala. ,,Ako ďaleko ešte sme?" spýtala som sa pani Torresovej, Mitchinej mamy. ,,Ešte budeme cestovať asi polhodinu," odpovedala mi a znova sa začala sústrediť na šoférovanie. Frustrovane som sa hodila do sedadla. Čo nikto nechápe, aké to bude pre mňa ťažké? Neznášam zmeny, desím sa budúcnosti a neviem zabudnúť na minulosť. Neviem zabudnúť. A teraz po mne všetci chcú, aby som bývala na internáte, študovala, začala novú kapitolu života. Ale nejako to muselo prísť. Pozriem na Mitchie - v ušiach má slúchadlá a pohybuje sa do rytmu nejakého hitparádového songu, ktorý určite neznášam. Každá pieseň mi pripomenie tú, ktorú ma naučil Nick. Tú, ktorú mi zložil, lebo ma miloval. Kúpila som si gitaru, len aby som si ju každý večer hrala. Zvonku chytím bočné vrecko kufra. Viem dobre, čo tam je, nemusím to vyberať von. Nezadržateľné slzy sa mi pomaly kĺzali po skrehnutých lícach. Nie. Teraz nesmiem plakať. Nenápadne si utriem oči do rukáva a otočím sa na pani Torresovú.
"Môžem otvoriť okno?" spýtam sa tým najpevnejším hlasom akým dokážem.
"Ako len chceš. Mimochodom, už sme v meste, čo nevidieť sme pri univerzite" odpovie veselo. Aspoňže už budem rýchlo vonku, toto auto na mňa pôsobí priveľmi deprimujúco. S tichým bzučaním otvorím okno a zapozerám sa na okolie. Mesto na mňa pôsobí neutrálne - nič očarujúce, nič neznesiteľné.
Za to Mitchie sa každú chvíľu nadchýna nad nejakými úplne nepodstatnými vecami ako boli napríklad verejné vécka a supermarkety, v ktorých bolo všetko za dvojnásobnú cenu. Keď auto zabočilo v poslednej prudkej zákrute (a mne začalo byť zle od žalúdka) ozvalo sa škrípanie bŕzd a ja som vedela, že sme na mieste. Mitchie s nadšením vybehla von (nedbajúc na to, že auto malo stále zapnutý motor a pani Torresová ešte nezaparkovala) aby sa porozhliadla. Neochotne som sa vybrala za ňou.
"Ach, Alex, čaká nás úžasný život... Chodiť na párty, robiť párty, prípadne do nejakých barov v okolí..." zasnene mi šveholila do ucha.
"Vieš, na univerzitu sa po väčšine chodí študovať," pripomenula som jej s anjelským výrazom na tvári.
"No tak, musíme si predsa užívať ten... ako sa hovorí, študentský život"
"Užívaj si čo chceš, ale ja idem teraz s tvojou mamou pozrieť na internát. A aj ty by si mohla ísť, ak chceš vedieť kde budeš nasledujúcich päť rokov bývať."
"Nebuď taká ufrflaná, hej?" zašomrala otrávene.
"Mimochodom, všimla si si toho krásneho chalana pri hlavnom vchode? Ako sa na teba pozerá? Cítim vo vzduchu lásku..." položila mi ruku na plece a jemne ma postrčila dopredu.
"Daj pokoj. Nechcem teraz o láske ani počuť. Ideš si pozrieť ten internát!?" mala som pocit, že sa znova rozplačem.
"Alex. Nemôžeš do konca života smútiť a dúfať, že sa vráti. Je preč, nechápeš? Navždy..."
"Ni-nie. Nechápeš, že ho stále milujem? On sa vráti, tak, ako mi to sľúbil..." zafňukala som. "Alex..."
"Tu ste, dievčatá. Poďte dnu, pani od informácii mi dala kľúčik, tak sa poďme pozrieť na tú izbu, nie?" zakričala na nás pani Torresová, nevšímajú si nepríjemnú debatu odohrávajúcu sa medzi mnou a Mitchie.
Otvorili sme dvere a vošli dnu, do celkom útulnej izby s dvoma poschodovými posteľami a štyrmi stolmi, z toho jedny obsadené.
"Uf, tak tu asi nie." Povedala Mitchie a ukázala na posteľ v pravo dole, kde sa váľali časopisy, tričká a iné osobné veci našej jednej spolubývajúcej.
"Vezmem si túto," povedala som a vyšplhala som sa hore po rebríku na hornú posteľ vľavo, Mitchie sa uložila dole. Jediným problémom tejto izby boli skrine. Boli dve a také malé, že ledva stačili na polovicu Mitchienho kufru, aj keď vzhľadom na to, že jej kufor bol asi 3x väčší ako ten môj, to nebolo až také prekvapujúce.
"Fajn, a teraz sa pozrieme na sprchy, záchody a na váš rozvrh a..." začala hovoriť pani Torresová.
"Mami, myslím, že už si nám dosť pomohla a nejako to tu zvládneme. Videla som sprchy, záchody, je to v poriadku. Myslíš, že by si už mohla ísť?" zaprosila Mitchie. Pani Toressová súhlasila a naposledy objala svoju dcéru. ,,Ach, Mitchie. Maj sa tu dobre" povedala a so slzami v očiach nechala svoju dcéru v náručí nového života. Keď vyšla z izby, Mitchie sa zvalila na posteľ a radostne zvýskla. ,,Mitchie! Čo ti šibe?" spýtala som sa jej. ,,Prečo?" nevinne sa opýtala. ,,Vieš čo, nechajme si veci zatiaľ nevybalené a poďme sa pozrieť dolu do vstupnej haly" povedala som.
,,Super!" potešila sa a spoločne sme vyšli z izby. Bývali sme na druhom poschodí, internát ich mal štyri. Bohužiaľ sme nemali výťah a tak sme museli ísť po schodoch.
Ako sme k nim kráčali, takmer nás zasiahol vankúš, letiaci z jednej izby. Konečne sme vošli do vstupnej haly. ,,Mitchie, prosím ťa nechoď sa hneď niekoho opýtať, či je dnes večer nejaký žúr. Akurát ťa vysmejú" povedala som jej, dúfajúc, že mám poslúchne.
Ale Mitchie ma nevnímala, pohľad mala upretý niekde mimo túto dimenziu. Keď som sa pozrela, kam hľadí, musela som sa zasmiať. Okolo nás totiž práve prechádzal chlapčenský basketbalový tím hore bez, úplne prepotený, zrejme po tréningu.

,,Mitchie!" skríkla som jej do ucha. Mitchie nadskočila. ,,Čo je?!" opýtala sa, zjavne nahnevaná, že som ju z jej "študovania" vyrušila.
,,Vôbec ma ne-..." nedopovedala som, pretože basketbalisti odišli a odhalili priestor za nimi. Zhlboka som sa nadýchla.
,,Mitchie..." šepla som. ,,Vidíš to isté, čo ja?" Pozrela sa, kam ukazujem a otvorila ústa aj oči dokorán. ,,To" nadýchla sa ,,nie je" znovu sa nadýchla ,,možné" dopovedala.
Nemohla som uveriť, koho vidím stáť na chodbe.


 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Selz* Selz* | Web | 13. března 2011 v 7:51 | Reagovat

to je také krásne! myslím, že tuším kto bude stáť na chodbe. a tie ich mamy. ale, čo by sa od nich mala čakať. dcéry im dospievajú. a už sa teším na pokračko. som zvedavá ako sa to celé vyvinie.

2 Alex (& Mitchie) Alex (& Mitchie) | Web | 13. března 2011 v 12:51 | Reagovat

Koho vidím stáť na chodbe? KOHO?! Dúfam, že Willieho :D :D
Dobre, k tomu... baby, mňa to tak dojíma proste :') No ale k veci som chcela, že... je to dobré, zatiaľ, uvidíme, čo ste nám prichystali ďalej :D

3 (Alex &) Mitchie (Alex &) Mitchie | Web | 13. března 2011 v 14:49 | Reagovat

Okej, v prvom rade, prepáčte, ak budem v komentároch písať "ja", pretože keď sme to písali spolu s Alex a nejako to spolu komentovali, zvykli sme to tak pojímať, že "ja" :D:D
A teraz k veci!

Začiatok, jéj, jéj, úplne som mala také krásne pocity :´) Ešte stále neverím, že to robíte s NAŠOU poviedkou... Proste... wow!

Pri jednej časti som mala až slzy v očiach, akože fakt :D Tam kde Alex tak premýšľala nad tou piesňou a tak :´) Aj keď neviem, kedy Nick sľúbil, že sa vráti? :D Neviem, to je jedno :D Bola to krásna pasáž a skoro som plakala :´)

Inak sa mi páči, aká je Mitchie nadšená, dovolím si povedať, že ste to dosť dobre vystihli :D A tiež to s prepotenými chlapcami :D:D:D Úplná Mitchie!!! :D

No a k tomu koncu - dúfam, že nie Nick a Nate, lebo ak áno, tak potom sa budem len modliť, že bude nasledovať časť, v ktorej to tým dvom riadne natrieme! :D Nieže sa Alex v slzách rozbehne za tým kreténom, to, čo spravil, bolo veľmi sebecké :D

A tiež ma v prvom momente napadlo, že "Dúfam, že to bude Willie!!!" :D:D:D

No a celkovo... babý, to je krásne :´) Máte talent!!! :-) Teším sa, až budem čítať časti aj od Janelle ;-)

Ľúbime vás! :-*

4 Mims Mims | Web | 13. března 2011 v 17:49 | Reagovat

Už u Mitchie a Alex som Willieho skazu milovala. Som zvedavá ako sa toto vyvinie. Ale ako vidím, určite veľmi dobre ;)Ste (si) šikulky :) :)

5 SiMiKa SiMiKa | Web | 13. března 2011 v 20:03 | Reagovat

wow no tak to som zvedava! este som to necitala ale zajtra si to precitam ak nezabudnem teraz sa idem najest asi :D a potom kukať na superstar xD

6 Slečna Haláková Ullielová (ADU) Slečna Haláková Ullielová (ADU) | Web | 14. března 2011 v 16:07 | Reagovat

som rada, že ste mi o tejto stránke dali vedieť
ak mám byť úprimná, čo som ja vždy, nie je to také, ako keď to písali Alex a Itchie, postavy akoby sa kúsok zmenili a chýba mi tam ten typický humor, ale ja verím, že prvou časťou sa to len všetko rozbehne a samozrejme som zvedavá aj na ďalšie!
už teraz horím zvedavosťou, kto do frasa, je na tej chodbe..

7 LoU LoU | Web | 15. března 2011 v 16:30 | Reagovat

super nápad supr píšeš prostě skvělý!

8 SuperCrazy7 SuperCrazy7 | Web | 15. března 2011 v 17:01 | Reagovat

velmi dobry mate talent i dobre se to cte n´moc super :D

9 rebelde4-ever rebelde4-ever | 15. března 2011 v 17:39 | Reagovat

super mate talenty..:-D

10 PatushQa PatushQa | Web | 15. března 2011 v 18:50 | Reagovat

wooow supeeeeeer

11 Dulinka Dulinka | Web | 18. března 2011 v 11:23 | Reagovat

hezký začaátek;))

12 stories69 stories69 | Web | 2. února 2014 v 14:06 | Reagovat

Páni, nádherně napsané a napínavé :D štěstí, že to začínám číst až teď, kdy už je tolik dílů napsaných, jinak bych umřela zvědavostí :D No, doufám, že si alex brzo někoho najde a bude šťastná :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama